Napisal som pár riadkov, vypnil jeden formulár a trocha sa poobzeral, kto čo ponúka. Zopár ponúk ma zaujalo a tak som neváhal a poslal svoje CV.
Veci nejako nabrali na obrátkach. Obdeň som bol na vstupnom pohovore, prešiel som tým klasickým kolotočom. No pre mňa bol tento niečim iný. Boli ste už na pohovore 4 hodiny? Ja nie. Ďalšia zaujimavosť prišla, keď som mal ísť na "psycho testy". No vravím si: "Dávajú si záležať na výbere a nič nenechávajú na náhodu, to bude niečo pre mňa".
Dni išli za dňom, týždne za týždňom a musím pravdu povedať, nenudil som sa. Vždy sa práca našla. Raz zaujímavejšia inokedy zas rutinejšieho charakteru. Prvé veci, ktoré ma zarazili prišli až po skúšobnej dobe. Hm, kto vie prečo asi!?!?
Po čase sa začali pracovný čas naťahovať. Vravíte si však to je normálne, práca nadčas. Na tom by nič nebolo, keby som nejak pociťoval, že firme dávam čosi viac ako je štandard. Opak bol pravdou.
Dôsledok tohto bola absolútna strata súkromia. Na nič som nemal čas. Poviem iba jeden príklad za všetky. Príde Vám nejaká zasiela. Pošta je otvorená od nejakej 8 do 19. Poviete si: "To sa dá hravo stihnúť". Ďalší očný klam. Dostal som sa k tomu po týždni. Je toto normálne? Nemyslim.
Pri riešení problémov, porúch, hľadní riešení ak sme náhodou venovali energiu riešeniu dvaja viac ako 2 minúty už sme mali za sebou jedného zo šefov s otázkov "Čo riešite?", za tým v zápätí nasledovala otázka "A toto riešite dvaja?", bez ohľadu na to o aký problém išlo. No povedzte, je toto normálne?
Náhodou ste sa nepozerali 3 minúty do notebooku už nasledovala otázka "Nemáš čo robiť? Odstrňuj poruchy!". A to je len vrchol ľadovca, ktorý každodenne som musel stráviť.
A tak ma to núti sa zamysieť nad otázkou bolo mi to treba? Vo svojej podstate je to dobrá skusenosť. Aspoň viem ako funguje súkromný sektor. Musím konštatovať:
UŽ NIKDY VIAC!!!
